Obetovanie Izáka 16.12.2021

Lectio: Gn 22,1-19

¹Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma a povedal mu: „Abrahám!“ On odpovedal: „Tu som.“ ²A on hovoril: „Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny „Morja“! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem.“ ³Abrahám vstal včasráno, osedlal osla, zobral so sebou dvoch svojich sluhov a svojho syna Izáka a narúbal dreva na zápalnú obetu. Potom sa vybral na miesto, ktoré mu označil Boh. ⁴Na tretí deň, keď Abrahám zdvihol oči, zďaleka uvidel to miesto. ⁵Tu Abrahám povedal svojim sluhom: „Vy ostaňte tu s oslom, ja a chlapec pôjdeme až tamto. Pomodlíme sa a vrátime sa k vám.“ ⁶Potom vzal Abrahám drevo na zápalnú obetu a naložil ho na svojho syna Izáka; sám vzal oheň a nôž a takto šli obaja spolu. ⁷Tu povedal Izák svojmu otcovi Abrahámovi: „Otče!“ On mu odvetil: „Hľa, tu som, syn môj!“ A on mu povedal: „Drevo a oheň na zápalnú obetu je tu, kde však je baránok na zápalnú obetu?“ ⁸Abrahám mu odvetil: „Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj.“ A išli obaja spolu ďalej. ⁹Keď došli na miesto, ktoré mu označil Boh, Abrahám tam postavil oltár, naukladal drevo, poviazal svojho syna Izáka a položil ho na oltár na drevo. ¹⁰Potom Abrahám siahol rukou a vzal nôž, aby zabil svojho syna. ¹¹Vtedy naň zavolal Pánov anjel z neba: „Abrahám, Abrahám!“ On odpovedal: „Tu som.“ ¹²On mu povedal: „Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne.“ ¹³Tu zdvihol Abrahám oči a uzrel barana, ktorý bol rohami zachytený v kroví. Abrahám podišiel, barana vzal a obetoval ho ako zápalnú obetu namiesto svojho syna. ¹⁴A Abrahám nazval toto miesto „Pán vidí“ a tak sa ešte aj dnes hovorí: „Na vŕšku Pán uvidí“. ¹⁵Pánov anjel však aj druhý raz volal na Abraháma z neba: ¹⁶„Na seba samého prisahám to je Pánov výrok -: Pretože si toto urobil a svojho syna, svojho jediného si neušetril predo mnou, ¹⁷zahrniem ťa požehnaním a prenáramne rozmnožím tvoje potomstvo. Bude ho ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu. Tvoje potomstvo sa zmocní brán svojich nepriateľov ¹⁸a v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme preto, že si poslúchol môj hlas.“ ¹⁹Potom sa Abrahám vrátil k svojim sluhom a spolu šli do Bersaby. Abrahám ostal bývať v Bersabe.

Meditatio: Táto udalosť s názvom Obetovanie Izáka nám dosvedčuje to, prečo Abraháma nazývame praotcom viery. V tejto udalosti ja zavŕšená jeho cesta viery, ktorá sa začala niekedy dávno jeho povolaním a pozvaním vydať sa na cestu.

Abrahám dostal od Boha prísľub, že sa mu narodí syn a z jeho potomstva povstane veľký národ. Čakal dlhých 25 rokov, pričom vek sa mu blížil k stovke (u Sáry k deväťdesiatke) a každým dňom každá rozumná nádej na potomka klesala nemilosrdne k nule. Keď sa Abrahám rozhodol sám situáciu vyriešiť podľa seba a narodil sa zo Sárinej otrokyne Izmael – tak Boh mlčal celých 13 rokov, kým sa znova Abrahámovi ozval. Nič z toho nebolo samoúčelné – počas tohto času Abrahámova viera – prechádzajúca etapami zúfalstva, rezignovanosti, irónie, ale aj ďalších vzopätí, našponovaná až na hranicu únosnosti – rástla, až napokon dorástla po narodení Izáka do takej sily a veľkosti, že Abrahám bol konečne schopný urobiť posledný krok, ktorým jeho viera dosiahla plnú dokonalosť. Tým posledným krokom dozretia jeho viery bola obeta jeho syna Izáka.

Obeta proti ľudskej logike, proti ľudskému rozumu, proti Božiemu prikázaniu a dokonca proti samotnej zmluve, v ktorej sa Boh Abrahámovi zaviazal, že z jeho potomstva vzíde veľký národ...

Abrahám je v úplnej temnote. Ale Abrahám už nie je ten, čo býval. Abrahám má vieru. Nevidí žiaden zmysel, ani východisko toho, čo sa deje. Nevidí a nechápe nič. Jeho srdce krváca. Jeho viera sa chveje a jeho vnútro buráca bezmocným hnevom a nabáda ku vzbure. Rozum sa vzpiera a presviedča ho, že tentoraz koná zle a celý život to bude ľutovať. Len vôľa sa nakoniec bez akejkoľvek opory, hlúpo, bláznivo, proti samej nádeji, odhodláva dôverovať!

Pevne a rázne vezme nôž, zovrie ho, rozoženie sa – a v tom okamihu sa budovanie viery končí! Boh zadrží napriahnutú ruku, zastaví ho – a cesta, ktorou Abrahám ide, sa končí. Jeho viera dosiahla dokonalosť, dorástla, zocelila sa a skrze temnotu dosiahla svetlo. Toto je temná istota viery.

Každý človek je na takejto ceste viery, ktorá sa rodí v temnej istote, alebo zomiera v temnej neistote. Na tejto ceste sú okamihy, v ktorých musíme byť v rozhodnutiach sami, ako bol sám Abrahám, ale sú aj okamihy, v ktorých potrebujeme druhých v spoločnom kráčaní a oni potrebujú nás. A práve táto začatá synoda nás pozýva k tomu, aby sme spolu hľadali spôsoby, ako dosiahnuť to, aby na tejto najnáročnejšej a najťažšej životnej ceste – ceste viery nebol nikto iba sám.

Oratio: Pane, ty si ma pozval vydať sa na cestu viery. Osloboď ma od strachu z temných chvíľ môjho života a na príhovor patriarchu Abraháma ma naplň živou istotou viery teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

Contemplatio: S nami Boh!

spracoval o. Vladimír Varga

16. decembra 2021