Nasledovanie Ježiša 9.11.2022

Lectio: Mk 8,34 - 9,1

Potom zavolal k sebe zástup aj učeníkov a povedal im: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho. Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Lebo za čo vymení človek svoju dušu?! Kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová pred týmto cudzoložným a hriešnym pokolením, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi.“ A povedal im: „Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou.“

Toto evanjelium je trocha pochmúrne. Ale stále je to evanjelium-radostná zvesť, konkrétne dnes Ježiš hovorí: „Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou.“ V blízkom kontexte Markovho evanjelia je to predzvesť premenenia Ježiša na hore Tábor a širšom - aktuálnom kontexte znamená pozvánku zakúsiť Božiu prítomnosť. Pripomína nám to sviatok povýšenia kríza a historickou podstatou tohto sviatku je vyvýšenie kríža, aby ho ľudia videli a nezabudli na Kristovu obetu.

V 7. roku nášho letopočtu viedol Júda Galilejský vzburu proti Rímu. Keď generál Varus túto vzburu potlačil, ukrižoval asi 2000 Židov. Aby Židia dostali poriadnu lekciu, rozmiestnil Varus tieto kríže vedľa galilejských ciest. Židia sa odvtedy dívali na kríž s odporom. Ježiš však na kríži neukázal silu zla a prehry, lebo nepodľahol lavíne zúfalstva a hnevu. On svojou dôverou v Božiu pomoc triumfoval nad smrťou. Nás však naopak vystríha pred zlým postojom. Kľúčová otázka tohto evanjelia je: „Za čo vymení človek svoju dušu?“ Východné príslovie hovorí: Ak si diablovi ešte nepredal svoju dušu, bude sa ju snažiť od teba kúpiť. Za čo vymieňame my svoju dušu? Za lenivosť? Pohodlie? Tvrdohlavosť? Neochota prijať iný názor, urobiť niečo viac?

Isto sme už počuli množstvo výhovoriek, najčastejšie možno úsmevných od detí ale aj od dospelých, možno aj sami častokrát hľadáme výhovorku keď sa nám do niečoho nechce.

Hlavou nám víri množstvo myšlienok. Z niektorých vlastných reakcií sme sklamaní, iné sú celkom potešujúce.

Ľudia hľadajú príčinu svojich ťažkostí vo vonkajších okolnostiach. A nechápeme, že utrpenie v našom živote začína, keď opustíme Boha.

Americký biskup Fulton Sheen raz v New Yorku navštívil svojho priateľa klenotníka. Pri stretnutí mu povedal: „mám pre Vás niekoľko strieborných krížikov“ podal mu ich plnú tašku. Zlatník sa ho spýtal: „Ako ste k ním prišli?“ Biskup mu odpovedal: „priniesli mi ich sestričky. Povedali mi, že ich už nechcú nosiť, lebo ich oddeľujú od ľudí a sveta. Koľko mi za ne dáte?“ Klenotník ich odvážil a povedal: „tridsať strieborných“ – áno, toľko stojí zrada.

A ako je to s naším synodálnym kráčaním? Je naše synodálne kráčanie pre nás krížom? Sme z neho povzbudení, cítime prítomnosť Krista v tomto kráčaní alebo sme sklamaní z toho ako to ide? Ako sa to zle nastavilo, ako ten mohol urobiť to a iný ono.... no kde som ja na tejto ceste? Quo vadis?

Synoda nám dáva obrovský priestor na reflexiu, kde sme a kam chceme kráčať. Čo môžem v tomto celom urobiť ja sám. Priniesť nápad, ochotné srdce, čas v modlitbe, rozlišovaní ... zaprieť sám seba ... a hlavne sa nebáť a byť ochotný urobiť niečo navyše, niečo pre iného, niečo pre dobro cirkvi.

Dávid nám v Žalme 56 hovorí:

„moji nepriatelia ustúpia ešte v ten deň, keď budem volať: áno, viem, že ty si môj Boh.“

Košice 9.11.2022 Zdeno Jenčuš